Bc. Martina Rusňáková Korejčková, DiS.
Ako to, že ľudia v dnešnej dobe tak priberajú? Je nadváha len otázkou vplyvu životného štýlu a stravovania? Alebo snáď aj genetickej výbavy, aktivity hormónov či užívaných liekov?
Obsah článku:
Slováci nezadržateľne priberajú
Z dlhodobého sledovania slovenskej populácie je jasné, že z pohľadu zastúpenia nadváhy a obezity na tom nie je slovenské obyvateľstvo úplne dobre. Ľudia s nadváhou a obezitou tvoria takmer 58 % populácie (štatistika z roku 2019 hovorí, že 38,3 % ľudí má nadváhu a 19,4 obezitu). Osobne ma znepokojuje najmä to, že nám trendovo priberá aj tá najmladšia veková kategória, čiže deti.
A niekedy to nie je len tým, že by deti nemali dostatok pohybu. Lebo i keď ho majú, tak súčasná všade dostupná vysoko spracovaná strava mnohokrát spôsobí i to, že aj deti s pohybom nevydajú toľko energie, koľko príjmu v podobe nekvalitnej vysokokalorickej stravy. Skrátka ich energetický výdaj nie je tak veľký ako ich príjem energie zo stravy a nápojov.
Klesá prirodzený pohyb a zvyšuje sa dostupnosť jedla
Dokážem si predstaviť, že i keď si dieťa, ktoré vyrastalo pred niekoľkými desiatkami rokov, doprialo nejakú sladkosť (napr. oplátku, domácu buchtu, chlieb s marmeládou alebo lízanku a zapilo to domácou šťavou), tak to stále dokázalo vykompenzovať veľkou prirodzenou pohybovou aktivitou a hrou (počítače a mobily neboli).
Iná doba, iné návyky
Súčasná doba prináša nielen nám, ale aj našim deťom, pohodlie a technológie, ktoré často vedú k sedavému spôsobu života. Deti trávia viac času pred mobilom, tabletom či inými zariadeniami. Naopak menej času tvorí pobyt vonku, pohyb a fyzická aktivita. Športový krúžok raz do týždňa a hodiny telesnej výchovy v škole to očividne nezachránia.
Druhou stranou nárastu telesnej hmotnosti u detí je i ich zvýšený prísun jedla. Poznám deti, ktoré za popoludnie dokážu zjesť balíček čipsov, na to si kúpia niečo sladké a zapijú to „energeťákom“.
Pretože majú napríklad lepšie vreckové od rodičov, než mávali predchádzajúce generácie detí a tiež majú väčšie možnosti, kde si niečo kúpiť. Potraviny s vysokým obsahom cukru, tuku a kalórií sú teda v dnešnej dobe nielen ľahko dostupné, ale bezpochyby aj lákavé.
Zákon o príjme a výdaji energie platí aj dnes
Rovnaký mechanizmus funguje aj u dospelých – menej prirodzeného pohybu, menej spánku, viac možností v dostupnosti jedla, a predovšetkým zhoršená kvalita stravy. Tieto aspekty môžu práve za to, že nám populácia priberá. Zákon o príjme a výdaji energie platil v minulosti a platí aj dnes. To je to, čo sa ani s rokmi a dobou nezmenilo.
Osobná predispozícia
Rolu hrá, samozrejme, aj to, s akými predispozíciami sa narodíme. Či už chceme alebo nie, určité svoje dispozície zmeníme len do istej miery a niektoré vôbec. Niekto je prirodzene vysoký, štíhly a má útlu kostru. Niekto má prirodzene menšiu postavu, napríklad aj tendenciu mať širšie boky, väčšie brucho, mohutnejšiu stavbu tela, krátke/dlhé ruky/nohy, malé/veľké prsia.
Niekto má pevnejšiu vôľu, niekto sa pri jedle horšie kontroluje.
Niekto dokáže korigovať svoje chute, niekto sa častejšie v jedle „neudrží“. Niekto toho môže zjesť viac a nepriberie až tak a niekto je veľmi striedmo a priberá o niečo ľahšie. Ako hovorí jedna moja klientka: „Ale to nie je spravodlivé!“
Nadhľad a rešpekt k inakosti
Neviem, či je to spravodlivé, ale je jasné, že príroda nás ako ľudstvo urobila veľmi pestrým a je potreba tento zámer rešpektovať. Pokiaľ v tejto inakosti budem hľadať to dobré, tak vidím, že napríklad robustnejším typom ľudí nerobí problém fyzická práca, manuálna aktivita alebo napríklad ošetrovateľská práca v nemocniciach a iných sociálnych zariadeniach.
A naopak – niekto s malou drobnou postavou by asi ošetrovateľskú činnosť veľmi robiť nemohol (napríklad zdvíhať chorých z lôžka a pod.). Ale zase tento typ ľudí môže byť dobrý v „duševnej“ práci – majú napríklad lepšie somatické predispozície na prácu „pri stole“.
Skrátka, ak by sme boli všetci štíhli a vysokí, tak si myslím, že by nám tu chýbala tá potrebná diverzita, ktorá potom tvorí ten funkčný celok.
Alebo ako sa spieva vo filme Cisárov pekár a pekárov cisár: „ten umí to a ten zas tohle, a všichni dohromady udelají moc.“ 😊
Ako je to s tou genetickou výbavou? Môže za priberanie alebo nie?
Uvádza sa, že časť ľudí môže mať genetické predispozície na určitý typ postavy. Tiež existujú gény, ktoré ovplyvňujú našu schopnosť metabolizovať potravu, ukladať tuk a regulovať chuť na jedlo. Ďalšou záležitosťou je potom aktivita našich hormónov, ktoré súvisia s príjmom, spracovaním a ukladaním rozloženej stravy.
Áno, to všetko môže byť pravda. Ale nezabúdajme, že gén môže byť len predpoklad! Génová alebo vrodená predispozícia nemusí byť vôbec aktivovaná. Takže prítomnosť génu je jedna vec, druhá vec je to, že aj génovú výbavu môžeme svojím životným štýlom zásadne ovplyvniť!
Aj ľudia z „obézneho“ rodu môžu mať optimálnu telesnú hmotnosť
Poznám aj osoby, ktorých rodinní príslušníci sú takmer všetci obézni. A i napriek očividne rovnakému typu postavy dokázali títo ľudia dlhodobo udržiavať svoju postavu v norme alebo v ľahkej nadváhe a vyvrátiť rodinnú hlášku „máme to v génoch“. Dokázali to prostredníctvom každodenného pohybu, dostatočnej dĺžky spánku, stravovaním a v neposlednom rade i „mentálnym nastavením“. Nepodľahli nastaveniu „máme to v génoch“.
Prípady, keď je obezita zdravotným symptómom
V akých prípadoch môžeme povedať, že obezita je skutočne dopadom určitého zdravotného stavu? Sú to prípady vzácnych stavov organizmu, ako je napríklad Prader–Willi syndróm (PWS). Ide o stav, pri ktorom v dôsledku poruchy funkcie hypotalamu (ktorý reguluje pocity hladu a smädu a uvoľňuje hormóny ovplyvňujúce rast a pohlavný vývoj) dochádza k nezvládnuteľnej chuti na jedlo (kvôli vysokej hladine hormónu grelín).
Typický je aj malý vzrast, málo svaloviny, krátke končatiny a mierna mentálna retardácia. Príčinou je strata génovej expresie na 15. chromozóme pôvodom od otca. V tomto a ďalších zdravotných situáciách je obezita skutočne sprievodným stavom.
A čo vplyv liekov a našich hormónov?
Je pravda, že i niektoré lieky alebo znížená/zvýšená hladina rôznych hormónov môže zasahovať do toho, ako jednoducho sa nám udržuje telesná hmotnosť alebo ako rýchlo priberáme.
Lieky
Medzi lieky, kde je možný dopad na funkciu metabolizmu, môžeme zaradiť napríklad kortiko-steroidné lieky, niektoré antidepresíva či lieky hormonálnej povahy (inzulín, hormóny štítnej žľazy, estrogény…). Tu je rozhodujúca predovšetkým dĺžka užívania daných liekov.
Aj naša vlastná produkcia hormónov môže mať vplyv na náš somatický vývoj. Osobne odporúčam všetkým klientom, ktorí nezadržateľne priberajú a nedarí sa im navyšovanie telesnej hmotnosti dlhodobo korigovať opatreniami v životnom štýle aj po porade s nutričným terapeutom, nechať si vyšetriť hormonálny profil. Predovšetkým si nechať zmerať hormóny štítnej žľazy, pohlavné hormóny a kortizol nech viete, ako na tom zdravotne ste a na čo sa prípadne zamerať.
Mám skúsenosti aj s klientami, ktorí berú lieky, ktoré im ovplyvňujú metabolizmus. Mám vo svojej poradni aj klientov s poruchami štítnej žľazy (nedostatočnou funkciou) alebo ženy v menopauze.
Je pravda, že situáciu napríklad s chudnutím majú ťažšiu. Chudnutie im ide napríklad pomalšie alebo potrebujú väčšiu mieru vytrvalosti a zodpovednosti v opatreniach. Ale aj tak sa nám spolu darí hýbať s váhou smerom nadol. Títo klienti potrebujú viac svojej zarputilosti a tiež podpory, aby zotrvali.
Subjektívna vs. objektívna pravda
Osobne som sa už stretla so situáciami, keď je všetko zdanlivo vyladené, a aj tak ľudia nechudnú/neustále priberajú. Zdravotne sú títo ľudia v poriadku, hormonálna nerovnováha nebola potvrdená, lieky neberú, majú pohyb, dobre spia a jedia striedmo. A rovnako to nejde dole.
Jedna vec je tá, že ja ako nutričný poradca s klientami nie som neustále, a tak skutočne neviem, či to, čo mi v mojej nutričnej poradni hovoria, robia celú dobu. Či to skutočne nemôže byť tak, že hovoria „občas si dám“, ale v realite je to skoro denne niečo. Len zakaždým niečo iné, čo môže snahu o chudnutie/udržiavanie telesnej hmotnosti kaziť (alkohol, sladké nápoje, sladkosti, zmrzlina, sladké pečivo, tučné jedlá, smotanové pokrmy, údeniny, veľké porcie, absencia pohybu atď.). To potom môže s kartami pekne zamiešať.
Niekedy ľudia len skutočnú príčinu skutočne nevidia.
Mentálne nastavenie a psychosomatika
Som presvedčená, že s tým, ako vyzeráme, súvisí aj to, či sme v strese a ako si s tým stresom vieme poradiť. Alebo či obezita nie je do istej miery odrazom aj určitého typu premýšľania. Alebo možno si telo navyšujúcou sa hmotnosťou napríklad niečo somatizuje (inak povedané stav myslenia, ktorý sa odráža na stave a vzhľade organizmu).
Prečo by sa malo telo, ktorého majiteľ už ani neverí tomu, že môže mať niekedy „normálnu“ telesnú hmotnosť, vydať touto cestou? Alebo neustále myšlienky typu: „priberiem aj po vode“, „navždy už zostanem tučná“, „nenávidím svoje telo“, „nemám byť po kom štíhla“ a podobne.
Pozor na to, aj psychosomatika je silná, tak aby ste sa týmito vetami neodsúdili k tomu, že to tak skutočne bude.
Záver: Chcite viac, ale nechcite meniť svoju somatickú podstatu
Pozor, jedna dôležitá informácia na záver – je zásadné nenechať sa strhnúť rečami, že za to môžu lieky, hormóny nebo gény. Skrátka je potrebné niečo pre svoje telo dlhodobo robiť!
- Zároveň ale nechcite od svojho tela, aby išlo pod svoju danú prirodzenosť. To znamená nechcieť nereálne. Osoba so širokou stavbou ramien (teda dĺžkou kostí v ramenách) asi nikdy nebude v ramenách štíhla, aj keby sa na hlavu postavila. Niekomu sa ukladá telesný tuk do brucha a niekomu do nôh.
- Niekedy sa to zmení vekom, niekedy vplyvom hormónov a niekedy nikdy.
- Preto klaďte na seba a svoje telo také nároky, ktoré sú z hľadiska stavby a osobnej predispozície tela reálne a realizovateľné.
Redakcia
Mgr. Zuzana Veselá